plpko

píš také, aké cítiš.
Aj Tvoje negatívne a smutné pocity môžu druhým čosi povedať/dať...

davam prednost moznosti dat bolest zo seba von, je skvele, ak mam niekoho natolko blizkeho, ze sa mu mozem vyrozpravat, zavolat, napisat...niekedy sa bolest o trosku zmensi, stlmi, ustupi, nie, nestrati sa, ale predsa len mi to trochu pomoze.
kedysi sa na mna hodil kus elanovskej :
najvacsie vycitky su tie neme, preco sa sustavne milujeme a zranujeme, vsetko vieme, preco sa chapeme, nechapeme...
kedysi...

k Rusalke, pis aj o smutnych pocitoch, prechadzame nimi vsetci, mozes mnohym pomoct...

Prekvapuješ ma. Píšeš, že ten, kto cíti bolesť duše tak intenzívne, že onemie, ten ani nič pekné nedokáže napísať. A kto by chcel písať iné ako cíti? Ja osobne nie. Bolesť nie je nič pekné, ale dá sa písať aj o nej. Načo by sme chceli zakaždým iba pekné slová. Sú slová aj povzbudivé, krásne dojímavé, nevtieravé a pritom ľúbezné. Aby prekonali bolesť duše. Také, ktoré pohladia, na ktoré sa nezabúda.

Ďakujem, porozmýšľam, keď budem mať čím. Zatiaľ sa mi to nedarí, v hlave mám dokonale povymetané. :-((