plpko

Dnes, cestou do práce, som premýšľal. Áno, premýšľal, i keď sa to zdá byť divnô! Väčšinou fungujem tak, že ráno, cestou do práce, premýšľam, potom pracujem a večer driemem. Poradie týchto činností sa snažím dodržať. Zle by bolo napr. driemať v práci, večer premýšľať, nemôcť spať, nevyspať sa, zaspať do práce, bez premýšľania začať pracovať, nevyspatý, pritom driemať... Z toho kuká nepríjemné zacyklenie sa. :-( Ufff... Radšej pekne všetko po poriadku.

Takže v tej krátkej rannej chvíľke som premýšľal nad portrétmi svojich detí v mojej pamäti zachytené cez stereoobjektív neobjektívnych otcovských očí. Vyzerajú nasledovne:

Najmladšia dcéra má 22 rokov (čo je 0,73 €, tak mi to vyšlo na eurokalkulačke). Teda túto dcéru mám zafixovanú v pamäti s krásnym, šibalským úsmevom. Ten vznikne tesne po tom, keď treskne totálnu hovadinu. Mne ešte obyčajne chvíľočku trvá kým mi pointa dôjde, kým to pochopím. Je to teda výraz jej tváre tesne pred výbuchom hurónskeho rehotu. A potom to už frčí ako lavína. Nastáva okamih, keď je jedno, kto tú somarinu hovadskú vyslovil prvý. Rehoceme sa spontánne, navzájom si nahrávame. Vtedy ju mám najradšej a odpúšťam jej všetky prehrešky.

Syna, teraz dospelého mladého muža, mám v pamäti ako chlapča s vrtuľkou vo vlasoch zanietene stavajúceho stavby z Lega s komentármi hodnými 5- ročného dospeláka riešiaceho architektúru sídliska na stolíku v detskej izbe. Všetko tam bolo skutočné! Zlostil sa na zlé dodávateľsko-odberateľské vzťahy, hlavne keď viazol prísun materialu. A nešetril chválou, keď sa tým neviditeľným stavbárom podarilo postaviť čosi úžasné.

No a najstaršia dcéra, promovaná Ing. Primäla ma k týmto úvahám, keď som si dnes spomenul na nedeľu večer. Pozerali sme súťaž v spoločenských tancoch Lets Dance v telke, keď do obyvačky vstúpila ona. Nie je ale dôležité, že tam vstúpila, ale ako! Oči ďaleko vpredu sústredené na tancujúce páry, uši sústredené na hudbu. V tom momente nevnímala nič iné. Iba sálu v PKO cez obrazovku TV. Spomenul som si na to, ako presne s rovnakým výrazom tváre kedysi veľmi dávno čumela na Maťka a Kubka alebo včielku Maju vo večerníčku. Detské tielko čerstvo vykúpané v nočnej košieľke vtedy spočívalo na nočníčku, ale oči a uši boli tam kdesi na nakreslenej lúke a šantili s Maťkom a Kubkom. A absolútne jej nevadilo, že kvety na lúke neboli farebné, pretože sme mali iba čierno-biely televízor.

Tak teda takto som dnes cestou do práce premýšľal a v duchu poďakoval svojim „ďeťom“ za krásny darček k „môjmu sviatku“. MDD.