plpko

Chorý som, že duševne, o tom mnohí nepochybujú. Lenže teraz sa k tomu pridala aj nejaká viróza.

... a tak som si povedal. Desať rokov som nebol u našej lekárky, musí jej byť smutno, že ju zanedbávam. Pôjdem ju kuknúť, poteší sa, že konečne to aj na mňa sadlo... Dozaista jej vyčarím úsmev na tvári. Tipol by som si, že lekár má asi väčšiu radosť z pacienta, ako zo zdravého človečieho súkolia. Čože už sa dá opravovať na fungujúcom stroji.  

Snáď mi aj pomôže spísať testament, veď sa cítim na umretie. A tiež by som veľmi rád chcel od poiťovne aspoň jednu-dve stovočky, len tak symbolicky, aby vedeli, že aj ja som tu, a aby počítali s tým, že nie som nesmrteľný a raz im prestanú za mňa plynúť tučné mesačné odvody. Nech s tým vopred počítajú, pretože aj tie ich bavoráčiky sa časom ošúchajú...

 Skrátka, z takýchto zvláštnych pohnútok som sa ocitol na dlhočiznej chodbe, kde kdesi na konci som kedysi bol u našej pani doktorky. Meno som si nepamätal, čítal som po všetkých dverách rad radom, snáď si spomeniem. Na celej chodbe pracovala iba jedna v tom čase, tak  som ani veľmi na výber nemal.

 Bolo niečo po 13-tej hodine. Pred jej ordináciou sedel jeden, slovom  jeden,  pacient. Ako fain som to vyriešil. Za 15 minút som vybavený, dole v lekárni si kúpim nejaké vitamínky a o ďalších 15 minút som už spotený doma v posteli s vytúženou PN-kou, za ktorú zinkasujem tučný bakšiš.

 Dvere na ordinácii sa neotvárali. Medzitým prišli ďalší 4-5 pacienti, ale čo, veď sú až po mne. Sedel som so zatvorenými očami, hlava a celé telo ma boleli, okolie som vnímal len čiastočne. Keď sa otvorili dvere na ordinácii a odišla vybavená pacientka, bolo na chodbe už možno 12-15 ľudí. Prišli potichúčku ani som ich nezaregistroval. Zato som veľmi rýchlo zaregistroval, že sa skoro všetci vrhli priamo na sestričku. Ja tu mám tie výsledky, aj ja, ja potrebujem predpísať lieky, viete je neviem čo s týmto a druhý čo s tamtým... No poďte dnu, aj vy. A vy, babka, na tom vozíčku hneď po tomto pánovi. Babka sa zdvihla z vozíčka, zobrala barly do ruky a neviem isto, ale asi bola dnu ešte aj pred tým pánom, za ktorým mala nasledovať.

 Rozhliadol som sa po chodbe. Pán v poradí predo mnou sedel na svojom mieste a tiež pár poctivcov. Asi tí, ktorí sa vždy pri príchode slušne spýtali „Kto je posledný?“

 Podobný scénar sa do tretej zopakoval viackrát s jemnými odchylkami. Napr. mladá slečna povedala, že si ide len po zdravotnú kartu. Keď po ¾ hodine vychádzala von, nedržala žiaden spis. Žeby už zdravotné karty dávali na USB kľúčoch? Nemala totiž ani tašku, kde by ten spis mohla mať uložený. Nerozumiem tomu, ale neriešim, hlava mi ide prasknúť.

 Potreboval som ísť na WC, ale v tom sa ľady pohli. Pána čakajúceho predo mnou zavolali dnu. Konečne! Bolo už 15 hodín. Tak, a teraz som prvý na rade. Za pár minút som dnu, za ďalších pár minút vybavený, nájdem WC a spravím čo treba. Prečo som len počúval kolegu, ktorý tvrdil, že ak je človek chorý, musí veľa piť. A ja som sa dopoludnia nalial čajom ako ťava v oáze. Lenže ona to má jednoduché. Dokonca jednoduchšie ako psík, ktorý by na púšti musel najskôr nájsť stomček.

 Som prvý! Hurá! Už vyše hodinu! Ja to snáď nevydržím, ale nemôžem odísť, veď tie dvere sa už už idú otvoriť pre mňa! Nie, otvárali sa a zatvárali, ale nie pre mňa.

Utešoval som sa tým, že sú aj takí ľudia, ako napr. ujo Mufty, alebo mladý Mufty, ktorí by neviem čo dali za to, aby mohli byť prví aspoň jedno volebné obdobie, aspoň hodinu naviac. A ja si svoje prvenstvo nevážim!

 O šestnástej sa otvorili dvere - pre mňa. Lenže, to boli len prvé, k sestričke. Posadila ma na páľandu, aby som chvíľočku počkal. Chvíľočky boli pre mňa večnosťou. Želal som si, aby ich ktosi na desať minút odvolal preč. Celkom sa mi to umyvadielko v ich ordinácii páčilo.

 O 16:30 sa mi otvorili druhé dvere. „A vy ste u nás neboli už hádam aj desať rokov. No ukážte, zmeriame aj tlak.“ Tlak? Teraz? Veď ešte aj oči mi vyliezajú z jamôk od ukrutne vysokého tlaku, rovno ma prehlási za mŕtveho! Prekvapila ma. „Veď vy máte úplne vzorový tlak, 119/80.“ Už mi bolo všetko jedno. „Prídete sa mi ukázať v stredu, alebo vás môžem vypísať od pondelka?“ Ježiš-Mária nie, druhýkrát nie, ja radšej ani maródku nechcem!

 Okolo 16:45 som opúšťal aj pani sestričku, ktorá mi na klasickom písacom stroji vypísala, nie vypísala, vyklopkala maródku. Aby som zabudol na svoje trápenie snažil som sa, márne, nájsť na tej predpotopnej rachotine USB port, ktorým sa dajú nahrať na USB kľúč tie zdravotné karty. V tom čase som už bol úplne vyliečený. Nebolela ma hlava, kĺby, nič. Iba močový mechúr! Neskutočne! A hrozil som sa predstavy, že po mne na podlahe zostane mláčka, ako po vodníkovi. Uff...

 Konečne som sa vliekol nekonečne dlhou chodbou k výťahom. Akoby som mal medzi nohami pivný sud. Čakajúci pacienti si asi mysleli, že som dostal nejakú konskú injekciu a možno sa aj báli, že sa tam sklátim. Pri výťahoch WC! Hurá!!! A nápis: „Kľúče si pýtajte v ordinácii!“ No to už, ani za svet! Stmieva sa, vybehnem kamsi do kríčkov, zdvihnem zadnú labku, zaskučím ako psík...

 Na prízemí práve jedna dobrá, zlatá, milá víla s gumennými rukavicami čistila WC. Bolo to takmer bez slov. „Smiem?“ „Nech sa páči.“ „Ste moja záchrana! Vďaka vám!“

 Doma v posteli som zhodnotil situáciu. No načo som tam ja blbec chodil? Poisťovne platia až od maródky nad 10 dní, ja mám sotva sedem, takže aj tak to zaplatí firma, v konečnom dôsledku ja a moji kolegovia. Mohol som im povedať, chlapci, cítim sa strašne mizerne, tuším mám chrípku. Antibiotiká na to aj tak netreba, idem sa domov kurírovať. Povedali by zrejme, jasné, bež, veď aj ja som to im už viackrát takto povedal. Celá procedúra vybavenia PN by mi bola trvala možno do minúty a niečo po 13-nástej som už mohol byť v posteli.

 Pani doktorka je veľmi milá osoba, rád by som s ňou pokecal o čomkoľvek, pri káve. Ale ako pacienta ma tak rýchlo v ordinácii neuvidí. Ledaže by ma k nej doviezli v bezvedomí, alebo ešte lepšie v studenom stave na obhliadku. Mŕtvola už nepotrebuje čurať a času má celú večnosť!