plpko

 Ráno.

Teraz sa obyčajne prebúdzam tesne pred svitaním. Vtedy, keď sa dá tušiť, že slnko si už za siedmich horami, siedmimi dolami, resp. v Petržalke za siedmimi panelákmi a siedmimi školskými dvormi, upratalo perinky a na ramenách má už ruksak. Chystá sa vykročiť na dnešnú túru po oblohe.

Aby som sa spoľahlivo prebudil, mávam nastavené dva budíky. Jeden v mobile. Ten druhý budík funguje tak, že ktosi v susednom, resp. hornom, dolnom byte z veľkej výšky púšťa akúsi tekutinu do inej tekutiny. Tekutiny na seba narážajú a žblnkajú, špliechajú... Intenzívne budenie je veľmi dobre počuť aj cez zatvorené dvere. Zrejme na vylúdenie tohto zvuku používa vyludzovač nejakú ozvučnicu, možno veľkú mušľu.

Dnes som vstal pred oboma budíkmi. V kľude, v pohode. Akurát ten prvý budík, čiže mobil so mnou zacvičil. Začal ziapať práve vtedy, keď som ja, z malej výšky, čo možno najtichšie, zlieval dohromady dve tekutiny. Kým som mu prišiel dať po papuli, stihol zobudiť dcéru. Robí mi to naschval. Prevít! Vie vystihnúť ten najnevhodnejší moment.

Budík poďakoval za facku a v byte nastala opäť pohoda. Chystal som si na raňajky oškvarkové pagáčiky, tentoraz kúpené v obchode. Kúpené, nie mnou vyrobené pretože som sa chcel najesť a nie zasmiať.

Vtedy som započul akýsi divný zvuk. Tentoraz to nebola ozvučnica mušle, ale mal som pocit, že detský plač. Áno, malá suseda, druháčka, plakala. Hneď na to zaburácal hromový hlas suseda: „Otvor ústa, otvor ústa! Pozri čo si tu narobila za neporiadok! Otvor ústa, ty zlé detsko!!!! Otvor ústa...“ On ziapal, ona plakala. Takéto rušné rána sú u nich takmer na dennom poriadku. Teraz to ale so mnou festovne lomcovalo, nevedel som čo spraviť. Uvažoval som, že mu pôjdem zazvoniť a poviem, aby vylepil jednu mne, ak ho to ukľudní. Nakoniec som len vyšiel na chodbu a s hrmotom zabuchol dvere. Som zbabelec, nezazvonil som mu. Ale, zdá sa, že aj môj zbabelý buchot zabral. Sused prestal vrešťať po dcére.

Vyšiel som pred dom. Bolo krásne ráno. Kráčajúc pomedzi Petržalské paneláky som uvažoval, koľko je za ich múrmi takýchto mojich susedov ubližujúcich mojim susedkám. Ako mu to povedať a či vôbec sa do toho zamiešať, veď je o dve hlavy vyšší a o dvadsať rokov mladší. Môže sa nazlostiť, jednu mi zavalí a ja si hlavu dole schodmi nedobehnem. Možno by som mu mohol porozprávať jeden príbeh.

Bol raz jeden pán a pani a mali dcéru. Vtedy iba jednu, boli to rodičia amatéri. Pán chcel dcére spraviť radosť a kým pani varila nedeľný obed, zobral ju sánkovať sa na Kolibu. Dcéra mohla mať okolo 5 rokov. Sánkovali sa teda v klbku detí, vyhladli a celý spokojní sa pobrali na trolejbus. Zástavka bola dosť ďaleko, malé nožičky unavené, resp. bohvie prečo, dieťa sa rozplakalo. Otec-amatér ju chlácholil, ale nič nepomáhalo. Rumázgala aj v preplnenom trolejbuse a on sa strašne hambil, že to nezvláda. S plačúcou dcérou prišiel domov a za dverami na ňu spustil krik. Že akú hambu mu robila po ceste, ako si nič nenechá vysvetliť, ako nevie chvíľu vydržať, premôcť sa a nerobiť mu hambu! A že k mamine ju nepustí dovtedy, kým neprestane plakať. Dieťa ešte hodnú chvíľu plakalo v kúte chodbičky, samé. Amatérska mamka rešpektovala nezmyselný príkaz tatka amatéra.

Dnes sa strašne za to hambím. Dcéra má už 24 rokov. Nepamätala si to, no napriek tomu som sa jej pred časom úprimne ospravedlnil a dodnes to ľutujem.

Ako mám susedovi toto povedať tak, aby pochopil o čom to je? Neviem. Poraďte.